Lot of flower, but I always choose you. (I.kapitola)

Z diaľky som počul spev. Bol nádherný. Usúdil som, že hlas patril nejakej dievčine z vedľajšej dediny. Naše dediny totiž delila veľká a hlavne plná lúka kvetov. Hlas bol príliš tenký na to, aby patril mládencovi.  Počúval som ho už pár týždňov, no nikdy som sa neodvážil nájsť dievča, ktorému patrí. Často som si ju predstavoval. Jej krásne prirodzená tvár s očami plnými iskier. S nádherne vykrojenými perami s ktorými sa pohráva jemný úsmev. Jej bosé nôžky sa zarývajú do zeme pritom ako tancuje. Avšak, vedel som, že ju nikdy neuvidím. Nemal som odvahu  prestúpiť na ich lúku. Na lúku jej dediny. Rodičia mi o nej hovorili. Naše dediny sa nemajú radi už pár desaťročí. I keď ma to tam ťahá už od mala, neodvážil som sa. No teraz, keď viem, že tam, niekde, je tá dievčina spievajúca ako anjel, mám pocit, že to risknem a prekonám svoje obavy.

Vstal som zo zeme na ktorej som doposiaľ sedel a vydal sa na cestu. Pokiaľ som si poskakoval do rytmu jej piesne ktorá sa mi do uší dostávala každým krokom viac a viac, trhal som jej kyticu lúčnych kvetov. Hlas bol príliš blízko, no nikoho som nevidel široko ďaleko. Blúdil som, prechádzal som sa dookola a stále som len počul, no obrazu nikde. Unavený som si znovu sadol na trávu medzi kvety a začal som si pospevovať s ňou. Text piesne som sa už naučil, stále spievala jednu a tú istú pieseň dookola už pár dní.

Zlaté pole slnečníc Každá usmiata
Zober úsmevy z ich líc
Smej sa do zlata

Ako oni hlavu skloň
Mysli na šťastie
O ruku mi rukou zvon
Tak v nás narastie

Pohni lístím mihalníc
Polož dlaň na tvár
Vezmem si ten úsmev z líc
Spravím z neho pár

Uč sa láske slnečníc
Ticho pri mne stoj
Zlatý úsmev tvojich líc
S mojim lícom spoj.

Pomedzi spev, sa nádherná pieseň zmenila na plač. Zľakol som sa. I keď nikto navôkol nebol, nedalo mi nepovedať: ,, ale čože, taká krásna pieseň...“ zamlčal som sa, akoby som čakal na odpoveď, ,, vari niekoho dokáže rozplakať?“ Moje tóny hlasu sa rozplynuli pomedzi molekuly vzduchu, no odpovede som sa nedočkal., ,,chcel by som vedieť komu ten plač patrí.“

Už, už som niečo šiel znova povedať, keď v tom: ,, A načo ti bude komu ten plač patrí, keď nevieš jeho príčinu?“ Už som nepoznal jej hlas len z piesne. Prehovorila ku mne stále neznáma dievčina. Stále som nevedel, odkiaľ prúdi ten nádherný tok melódie. Teraz si totiž len smutne pohmkávala.

„O tom sa môžeme porozprávať, i keď neviem, či sa chcem rozprávať so vzduchom.  Vari sa mi nechceš pozrieť do mojej tváre? Ja by som túžil zbystrieť tú tvoju...“ dopovedal som a znovu sa poobzeral okolo seba. Prišlo mi to celé divné, pretože na lúke nebolo ani nohy. Myslel som, že to všetko sa deje len v mojej hlave, že onedlho ma mamička zobudí z tohto sna, ktorý sa mi sníval na lúke, že som len zaspal pri tom anjelskom speve.

„Tu, dole. Nie som príliš  viditeľná. Pozri, moje telo je zelené. Moja tvár nie je ako tvoja. Je posypaná bielymi lupienkami so žltým miestom uprostred. Splývam s ostatnými kvetmi.“

„A čože sa ti stalo, kvietok maličký?“ priľahol som si k nej na lúku a pozeral sa na jej utrápenú, zničenú tvár. Jej krehká tvár sa už netýčila do výšky, práve naopak, skláňala sa, „snažíš sa skryť tvoju krásu?“

„Snažím sa nebyť tým, čím som.“

„Nechceš byť margarétka? A čím teda chceš byť?“

„Slnečnicou. Chcem byť bližšie k Slnku. Chcem byť taká nádherná.“

Zasmial som sa.

„Ako sa dá byť ešte krajšia ako si teraz?“

„Si ako všetky ostatné kvety. Smeješ sa mi. Asi je čas, aby si sa pobral domov.“

„Chcem ti dokázať, čo v sebe ukrývaš. Dovolíš mi, ukázať ti tvoju krásu?“

Už mi neodpovedala. Znovu si začala spievať.  Pospevoval som si popri nej a stále som sa na ňu pozeral. Nedokázal som z nej spustiť zrak. Pomaly zapadalo Slnko. Ani som si neuvedomil, ako dlho som tu preležal s pohľadom zapichnutým do jej lupienkov, s ušami napnutými a počúvajúcimi pieseň...