„Vieš, čím
viac na teba pozerám, tým väčšmi sa mi od teba nechcú odtrhnúť oči, “ úsmev sa
mi rozpínal od ucha k uchu, „máš nádherné lupienky.“
„Moje
lupienky?“ pousmiala sa i keď bolo vidno, že smútok ju neopustil, „moje
lupienky sú predsa také ako ostatné. Len sú viac zoschnuté. Pozri, napríklad
tento!“ poukázala na jeden z jej najtmavších lístkov ktoré vlastnila a znovu
sklonila hlávku. Mal som chuť objať ju, no nemohol som. Vedel som, že jej
ublížim ak sa jej dotknem. A tak, radšej len sedím a počúvam jej
tóny.
„Napríklad
tento lupienok, je zo všetkých najkrajší,“ po chvíli čo som sa zamyslel,
pohladil som jej ten najtmavší lupienok.
„Ty v ňom
vidíš svoju chybu a ja v ňom vidím tvoju jedinečnosť, tvoju
dokonalosť... „ usmial som sa na ňu, „to, čo ťa robí dokonalou je práve tvoja
nedokonalosť. Tvoje chyby..“
Nečakal som
to, ale usmiala sa na mňa..
Komentáre
Zverejnenie komentára