007. Dlhé bezvýznamné nocy

Do očí mi dnes padlo dievča. Celkom obyčajné, no pritom úplne iné od ostatných. Pri prvom pohľade sa mi nepáčilo. Nebola výnimočná. Nič ma na nej nezaujalo. Stálo predo mnou, neusmievalo sa. V očiach malo slzy. Zvyčajne, keď dievčatá plačú, majú pod očami čierne moria. Ona nie. Nepoužívala nič na skrášlenie jej nedokonalej pleti.

 Keď som sa jej opýtala prečo plače, neodpovedala mi. Ďalej tam stála. A tak, som svoj pohľad uprela na jej postrapatené vlasy. Vážne sa nevie ani učesať, keď už ide medzi ľudí? Nemala ich veľmi dlhé. Hnedé rovné vlasy po ramená. Na ramenách niesla svoj vlastný kríž utrpenia. Nevládala. Videla som, že sa to na ňu rúti. Predsa je taká malinká a chudučká, a ten kríž je tak veľký a ťažký. Podlamovali sa jej kolená. Vyzeralo to, že každú chvíľu sa bude na kvietky pozerať z dola. Bosé chodidlá mala zašpinené od blata po ktorom chodila. Teraz, keď stála na lúke plnej kvetov, nechávala po sebe stopy. Podávala mi ruku. Jej dlaň bola celá od krvi, ktorá kvôli gravitácii prúdila smerom dole z jej žíl. Trochu som odskočila.

 Bála som sa jej. Predsa ju nepoznám. Otočila som sa a odišla. Problém bol v tom, že šla za mnou. Začala som utekať. Keď som si myslela, že som ju striasla, sadla som si do rohu a snažila som sa dať si dych do pokojného stavu. Akonáhle som sa nadýchla rozplakala som sa. Dievča sa znova zjavilo predo mnou a podalo mi ruku. Tentokrát som sa odvážila a jej pomocnú ruku prijala. S jej pomocou som sa dokázala postaviť. Jej zakrvavenými dlaňami mi utrela slzy a cez tie jej slzy som videla mierny náznak úsmevu. 

Začínala som sa preklínať za to, že som jej vtedy nepomohla len kvôli tomu, že sa mi nepáčila. Spolu sme si šli sadnúť na lavičku. Rozprávali sme sa. Ozrejmila mi jej smútok. Vtedy som pochopila všetky jej slzy a rezy. Vtedy som pochopila ju. Vstala som a teraz jej podala pomocnú ruku ja. Keď už aj ona celou svojou váhou stála na zemi, skúšala som sa dostať k jej slzám. Bokom ruky som jej ich utrela a usmiala sa na ňu väčšmi ako ona na mňa. Vzala som ju za ruku so slovami: ,,Pomôžem ti?"
 ,,Pomôžeš mi?" pozrela na mňa šťastným pohľadom, pretože doteraz svoj pohľad upierala do zeme.
Stisla som jej ruku a objala ju. Najprv zastonala od bolesti, ale potom mi objatie opätovala.
...
My, ľudia, si nevieme ustrážiť niektoré naše pocity, myšlienky, názory či skutky. A potom to tak aj vyzerá. Ľudia, ktorí mali elán do života, zrazu neexistujú. Sme všetci rovnakí. A pritom všetci rozdielni. Každý z nás je výnimoční vlastným smerom. Nezúfaj, keď si myslíš že nie. Pre niekoho tu, na svete, si určite výnimočný, jediný na svete. Neboj sa vykročiť dnes s úsmevom na tvári a byť sám sebou. Pretože taký si najkrajší, najvýnimočnejší. Vždy tu budú ľudia, ktorí ťa budú odsudzovať za tvoje nedokonalosti a chyby. Ale to je na živote to pekné. Že raz, príde niekto, kto tie chyby bude milovať, kto ich bude brať ako výnimočnosť, a nie ako chybu. Ľudia sú tiež rozdielni. V správaní aj vo výzore. 

Ale vždy, si všímaj jeho správanie a vnútro.

Pomáhaj vždy a každému. To bude napovedať o tvojej skrytej dokonalosti. A viem, že ty ju máš. Skús ju dostať na povrch.