002 Dlhé bezvýznamné nocy

Množstvo ľudí si myslí, že ma pozná do bodky. Ale je tomu naozaj tak?

 Kedy môžeš považovať že toho človeka poznáš dokonalo? Keď vieš jeho meno? Jeho minulosť? Nie nie nie. Každý jeden človek ťa aj po dlhoročnom priateľstve dokáže prekvapiť. Nemusíš sa pýtať či záporne alebo kladne. No my si dokážeme často dosť domýšľať. Koľkokrát si si povedal že presne vieš ako tvoj kamarát na toto zareaguje, že vieš, o ňom všetko. Rozmýšľal si o tom, že možno uvažuje podobne ako ty? Určité veci nepovieš nikomu, no niektoré informácie by si najradšej vykričal tvojej susede z piateho poschodia rovno do tváre. Praktikujem to aj ja a možno aj tá tvoja suseda z piateho poschodia. Možno o ňom vieš len polovicu, no on ti dodáva pocit toho, že vieš všetko. A tú druhú polovicu, ktorú  nevieš ty, povedal jeho kamarátovi, ktorý zase netuší o tej tvojej polovici. Nevieš čo máš od koho čakať. 

A tak, sa veľmi dobre rozhodni komu dôveruješ. Ja dôverujem dvom osobám, ktoré poznám od detstva. O jednej tu bol príbeh včera. Dnes by som chcela rozobrať podrobne tú  druhú. Ešte keď som ako krpatá chodila s mamkou za rúčku na piesok, som spoznala tú blonďatú hlavu. Lopatka v ruke, úsmev na perách a v očiach jej blysli iskričky, presne sme obe vedeli čo sa bude diať. Aj jej staršia sestra, aj moja mamka. Teraz keď tak na to spätne pozerám, nemali na nás použiť nejaké vodítko aby sme sa nepozabíjali navzájom? Každopádne. Poznám ju odkedy som mala len jednu sviečku na torte. Jej v tej dobe horela druhá sviečka. A z takéhoto nepriateľstva vzniklo spolu strávené detstvo s barbínkami u nej doma alebo na chodbe. Vtedy blonďavé dievčatko s čelenkou na vlasoch. Videla som ako rástla. Videla som ako sa mení. Ona videla mňa. Až dokým sme sa nedostali do puberty a do hláv nám nenaskočili chalani. Vtedy som zistila aký môžu byť chalani zákerní, keď ti vezmú dlhoročnú kamarátku. Nie nie, nehádžem všetkých do jedného vreca, no sú aj takéto výkvety. Zistila som ako strašne bolí stratiť najlepšiu kamarátku. Myslela som si, že som ju stratila navždy, veď vedela o mne najviac. Vyrástala som s dvoma holkami. A tie vedeli o mne dokopy všetko. A zrazu tu už bola len jedna. No postupom času, som si začala uvedomovať, ako strašne mi chýba. Ako nedokážem zabudnúť na žiaden zážitok s nimi. Hovorila som si, keby videla tie vodopády sĺz kedy som naozaj nevedela čo robiť. Keby videla aj za tú hádku a nie len na ňu. To trápenie... Za to, že som stratila holku, ktorej som venovala polovicu môjho života, môjho sveta. Keď mi raz cinkla správa, že urobila chybu, museli ma strážiť anjeli strážny aby som to predýchala. Vtedy som tú radosť opísať nevedela. Ale teraz, keď som už "vyspelejšia" by som to pripísala pocitu, keď mama nájde svoje stratené dieťa. Veď to dieťa je jej svet, je to človek pre ktorého žije, nie? Možno to pripisujem zle, ale pochop, je to môj názor, moje pocity. Ty to prežívaš inak, ja to prežívam inak. Ak mám povedať pravdu, komplikovanejšie kamarátstvo ako toto ja nepoznám. No ale späť k veci. Spoznala som ju ako malé blonďavé dievčatko s čelenkou na hlave. Dnes keď ležala na mojej posteli s pohľadom upreným do stropu, som si uvedomila ako sa zmenila. Ako vyrástla.. No stále jej vnútro zostáva také ako keď som mala niečo cez meter. Stále jej zostal jej neodolateľný talent. Vždy vedela lepšie držať ceruzku a kopať do lopty. Jej modré, prenikavé oči sa mi zaryli hlboko do pamäti. Ako si ju pamätám z detstva, teraz by som ju nespoznala. Teraz, keď sa pred ňu postavíš, vidíš silnú, peknú, zlatú holku s dobrým srdiečkom. Musím pridať aj kritiku- nevie piecť alebo variť a taktiež nie je príliš múdra ale je to proste ona. Človek ktorému patrí veľké ďakujem. Či za to, že po všetkých tých chybách sa dokázala vrátiť a na všetko zabudnúť, ďakujem aj za východ, kde som sa výborne zabavila s jej sestrami (sliepkami). 

Dnes sa priateľstvá získavajú a udržiavajú ťažko. Dnešná doba a vzťahy nejdú dokopy. Koľko je v tvojom meste slobodných mamičiek? Koľko ľudí chodí bez úsmevu po tomto svete? Nie je na čase to konečne zmeniť? Zmeniť tento pohľad a trochu sa polepšiť? Ani nevieš aké šťastie máš ak máš kamarátov ako ja. Nie veľa. Ale keď napíšeš že ho potrebuješ, zastaví sa ešte v obchode, zavolá, či niečo nechceš a letí k tebe aby si sa necítila tak sama. Pomáha ti. Vypočuje ťa. Rozosmeje ťa. A presne toto ja mám. Toto sú ďalšie moje dve dôležité karty života.